Orol skalný | |
Stupeň ohrozenia | |
---|---|
(globálne[1])(na Slovensku[2]) | |
Vedecká klasifikácia | |
Vedecký názov | |
Aquila chrysaetos Linnaeus, 1758 | |
Mapa rozšírenia orla skalného Hniezdiaci, výskyt v letnom období
Hniezdiaci, celoročný výskyt
Nehniezdiaci
| |
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku | |
Orol skalný[3] (iné názvy pozri nižšie v kapitole Bývalé samostatné druhy a názvy; lat. Aquila chrysaetos) je druh dravca z čeľade jastrabovitých (Accipitridae). Žije na rozsiahlych, extenzívne využívaných otvorených oblastiach so skalami a veľkými stromami, kde hniezdi vo všetkých pásmach holarktídy, vrátane Slovenska, a v severnej časti afrotropickej oblasti.
Orol skalný patrí k najväčším zástupcom rodu Aquila (orol). Samček sa výrazne odlišuje od samičky veľkosťou, rozpätím krídel a hmotnosťou. Samička dosahuje dĺžku tela 90 – 100 cm, pričom samec je o 10 cm menší. Rozpätie krídel sa u samcov pohybuje okolo 190 – 210 cm, u samičiek 200 – 230 cm. Samičky vážia 3,8 – 6,7 kg, samce 2,8 – 4,6 kg.
Orol skalný má tmavohnedú farbu. Chvost dospelých jedincov je tmavo-hnedý, popretkávaný krížovými svetlejšími hnedými pruhmi. Zobák je tmavo sivý až hnedo-čierny, zreničky očí má tmavo hnedé. Rovnako ako u iných orlov sú nohy operené až po veľmi silné žlté pazúry. Orol skalný je v prvom roku života tmavo hnedý a má nápadné biele časti na vnútorných stranách krídel a biely koreň chvosta. Chvost má širokú čiernu obrubu. Konečné sfarbenie dostávajú orly až po 5. – 6. roku života. Počas letu pôsobí orol napriek svojej veľkosti veľmi ľahko a elegantne. Pre orla je typické rozprestretie letových pier (letiek) na konci krídla, ktoré zmenšujú turbulencie na konci krídla a priamo tvarovaný chvost. Na rozdiel od iných zástupcov tohto rodu orol trochu zodvihne krídla pri plachtení, čím vznikne tvar mierneho véčka, ak sa naň pozeráme zospodu.
Orol skalný loví zväčša v otvorených krajinách v nízkom lete s využitím rôzneho krytia. Plachtí tesne nad strmými zrázmi a snaží sa svoju korisť náhle prekvapiť. Korisť je najčastejšie zachytená na zemi, alebo tesne pri zemi silnými pazúrmi, a je usmrtená. Veľké zvieratá, ako mladé kamzíky, orol uchopí za hlavu, svojimi silnými pazúrmi prerazí lebku a korisť je okamžite usmrtená. Občas párik orlov loví spoločne tým spôsobom, že jeden naženie kŕdeľ a druhý zaútočí. Orol skalný nemôže niesť vo vzduchu korisť, ktorej hmotnosť značne prevyšuje jeho vlastnú. Bolo pozorované, že orol sa pokúšal zdvihnúť mŕtvolu mladého kamzíka vážiaceho 9 kg, ale po niekoľkých metroch ho musel pustiť. Preto ťažké zvieratá musia byť rozkúskované, alebo sa orly ku koristi vracajú niekoľko dní.
Podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov orol skalný patrí medzi najmenej ohrozené druhy, celková populácia je stabilná. Na území severnej Ameriky je posledných 40 rokov takisto stabilná populácia, európska populácia má stúpajúci trend, no tvorí len malú časť z celkovej.[1]
Z niektorých oblastí nížin a hôr sa stratil v dôsledku prednasledovania a zmien vo využívaní krajiny. V niektorých častiach Balkánskeho polostrova a na Pyrenejskom polostrove početnosť klesá. Na severe Európy žijú stabilné populácie, v Alpách sa jeho stavy zvyšujú vďaka ochranným a podporným opatreniam.[4]
Na Slovensku bolo v rokoch 1980 – 1999 dokázané alebo predpokladané hniezdenie v horách a horských údoliach riek v 21,7 % mapovacích kvadrátov.[4]
Odhadovaný počet hniezdiacich párov v rokoch 1980 – 1999 bol 90 - 95, zimujúcich jedincov 200 - 250. Veľkosť populácie i územie na ktorom sa vyskytoval boli stabilné, maximálna zmena do 20%. Ekosozologický status v roku 1995 E - ohrozený druh. V roku 1998 VU:B2acd, VU - zraniteľný. V roku 2001 VU - zraniteľný.[5] Európsky ochranársky status SPEC3 - druhy, ktorých globálne populácie nie sú koncentrované v Európe, ale majú tam nevhodný ochranársky status. Stupeň ohrozenia R - vzácny druh.[4]
Odhadovaný počet hniezdiacich párov v rokoch 2008 – 2012 bol 120 – 150 párov. Krátkodobý trend i veľkosť územia na ktorom hniezdil za posledných 12 rokov (2000 – 2012) aj z pohľadu dlhodobého trendu od roku 1980 (1980 – 2012) boli stúpajúce.[6] V roku 2014 NT* D - takmer ohrozený.[2][7][8]
Odhadovaný počet hniezdiacich párov v rokoch 2013 – 2018 bol 120 – 165 párov. Krátkodobý trend i veľkosť územia na ktorom hniezdil za posledných 12 rokov (2007 – 2018) aj z pohľadu dlhodobého trendu od roku 1980 (1980 – 2018) boli stúpajúce.[9]
Veľkosť revíru dosť kolíše podľa podmienok a ponuky potravy. Podľa niekoľkých štúdii v Švajčiarsku boli pozorované revíry o rozlohe medzi 29 a 88 km², v priemere 53 km².
Orol skalný hniezdi v skalných stenách, previsoch alebo na stromoch. Hniezdo na skalách je širšie ako hniezdo na stromoch. Hniezda sú stále opravované a rozširované, takže po niekoľkých rokoch môžu mať hniezda výšku a šírku viac ako 2 m. Hniezdo je založené silnými konármi a vyložené lístím a menšími konárikmi. Vyloženie sa stále opravuje počas celého trvania hniezda. Hniezda sú používané niekoľko rokov a často má jeden párik viac takzvaných striedavých hniezd.
Orly skalné pohlavne dospievajú až po 6. roku. Pár orlov žije počas celého života spolu v monogamnom vzťahu. Ruja u orlov začína v januári, prejavuje sa zvláštnym spôsobom letu. Medzi stredom mája a júna samička znesie v odstupe 3 až 4 dní zväčša dve vajíčka, zriedka jedno alebo tri. Hniezdo je opatrované prevažne samičkou, samček počas sedenia kŕmi samičku. Inkubačná doba je 43 – 45 dní. Vyliahnuté mláďatá sú pokryté špinavým bielym páperím. Asi po siedmich týždňoch od vyliahnutia môžu mláďatá samé konzumovať potravu. Prvé letecké pokusy okolo hniezda sú po 65 – 70 dňoch. Po 80 dňoch sú mláďatá schopné letu.
Vajíčka sú matné bielo-špinavej farby, s hnedými alebo sivými fľakmi. Niektoré vajíčka sú bez fľakov. Veľkosť vajíčok je 77 x 59 mm. Prvé mláďatá sú zväčša pokryté bielym páperím, po 9 – 15 dni sa menia na špinavo biele s hustejším a tuhším perím. Ako pri mnohých dravých vtákoch, najsilnejšie mláďa zabije svojich slabších súrodencov alebo kvôli tomu, že zožerie všetku potravu, súrodenci zahynú od hladu. Tento proces sa nazýva kainizmus.
Je výnimočne silný a veľmi šikovný. Pravidelne uloví korisť, ktorá je podstatne ťažšia ako on sám. Maximálna hmotnosť koristi je okolo 15 kg. Ako korisť dominujú predovšetkým pozemské malé a stredne veľké cicavce od sysľov až po malé kamzíky. Vtáky hrajú len malú rolu. Väčšinu potravy tvoria malé cicavce a pozemné vtáky, ktoré sa v oblasti vyskytujú. V južných oblastiach sa živia aj plazmi, korytnačkami. Podobne ako niektoré supy (bartgeier) nechávajú spadnúť korytnačky z veľkej výšky na skalu aby sa im rozbil pancier. V zimných mesiacoch a občas aj v lete sa živia aj zdochlinami.
Je zákonom chránený, spoločenská hodnota je 10 000 € (Vyhláška MŽP č. 170/2021).[10]
V mnohých kultúrach je orol vo všeobecnosti, ale aj konkrétne orol skalný ako symbol pre silu, šikovnosť, moc alebo dokonca božstvo. Mnoho indiánskych kmeňov a ich náčelníci sa skrášľujú perami orla.
Od 18. stor. do začiatku 20. storočia niektorí autori, tak ako dnes, uznávali len jeden druh Aquila chrysaetos (staršie názvy: Aquila chrysaetus, Aquila fulva či Aquila regalis ; po slovensky orol skalný). Iní autori však namiesto tohto jedného druhu rozlišovali dva samostatné druhy:
Menšia skupina autorov rozlišovala až tri či štyri druhy, keďže odčleňovali (v závislosti od autora buď od druhu Aquila fulva v užšom zmysle alebo od druhu Aquila chrysaetos v užšom zmysle) samostatný druh Aquila nobilis a niekedy navyše aj samostatný druh Aquila daphanea. Okrem toho sa (bez ohľadu na to, koľko vyššie uvedených druhov sa uznávalo) niekedy odčleňoval samostatný druh Aquila canadensis (po slovensky orol americký[14]) vyskytujúci sa v Severnej Amerike.[15][16][17][18][13][19][20][21][22][23][24]
Zhruba od polovice 20. storočia sa už v literatúre uznával, tak ako aj dnes, prakticky vždy len jeden druh Aquila chrysaetos (orol skalný). Tento sa spočiatku, najmä okolo polovice 20. storočia, delil na približne šesť poddruhov (rás), ktoré však boli (najmä pre územie Európy) vymedzené inak než dnes (porov. nižšie uvedený súčasný systém). V rámci týchto vtedajších poddruhov sa väčšina euroázijskej časti bývalého druhu Aquila fulva v užšom zmysle uvádzala ako poddruh Aquila chrysaetos fulva (po slovensky orol skalný juhoeurópsky[25][26][27] alebo staršie orol skalný stredoeurópsky[28]), a väčšina euroázijskej časti bývalého druhu Aquila chrysaetos v užšom zmysle sa uvádzala ako poddruh Aquila chrysaetos chrysaetos (po slovensky orol skalný severoeurópsky[25][26] alebo orol skalný európsky[27] alebo staršie orol skalný severný[28]).[25][27][29][30][31]
Nasledujúce delenie orla skalného na poddruhy sa používa od konca 20. storočia a je založené na morfologických znakoch (sfarbenie, veľkosť a pod.):
orol skalný (Aquila chrysaetos ):[32][33][34][35][36][26]
Uvedené sú len recentné taxóny.
Podľa výskumov zo začiatku 21. storočia je vyššie uvedené morfologické delenie na poddruhy problematické, lebo z genetického hľadiska sa orol skalný delí len na 2 skupiny populácií (klády). Konkrétne v roku 2004 sa na základe genetických analýz zistilo, že existujú len dva sesterské klády orla skalného:
Genetické rozdiely vnútri týchto dvoch skupín sú (podľa stavu vedomostí v roku 2004) zanedbateľné.[38][39]
O desať rokov neskôr sa ukázalo, že severoeurópske populácie (čiže severozápadná časť tradičného poddruhu Aquila chrysaetos chrysaetos) nie sú príbuzné s juhoeurópskymi, ale sú príbuzné so severoázijskými populáciami, takže vzniklo nasledujúce rozdelenie orla skalného:
Stredomorský klád je síce značne geneticky odlišný od holarktického kládu, napriek tomu však (podľa nového zistenia v práci Nebel et al. 2023) nejde o sesterské klády, lebo stredomorský klád sa zrejme vyvinul z časti holarktického kládu, konkrétne z časti populácií v oblasti Altaja (čo je oblasť, v ktorej sa zhruba stretajú vyššie uvedené holarktické tradičné poddruhy Aquila chrysaetos chrysaetos, Aquila chrysaetos daphanea a Aquila chrysaetos kamtschatica). Prísne vzaté teda holarktický klád nie je klád, ale len parafyletický taxón.[40][41][42][43]