O iných významoch výrazu Slovania pozri Slovania (rozlišovacia stránka).

Slovania (zastarano: Slovani^[1], Slaviani^[2], Slávi^[3], Slováci v širšom zmysle^[4], Sloviaci v širšom zmysle^[5]; historicky pravdepodobne: Slov(i)eni/Sloväni) sú najpočetnejšia etnická a jazyková skupina v Európe. Obývajú najmä východnú, južnú a strednú Európu. Patria k nim aj Slováci.

Pôvod

Pri otázke pôvodu Slovanov dochádzajú jazykovedci, etnológovia a archeológovia k čiastočne odlišným výsledkom.

Z jazykového hľadiska sa praslovanský jazyk vyčlenil z indoeurópskej jazykovej skupiny už okolo roku 1500 pred Kr.

Z historicko-archeologického hľadiska možno údajne bez akýchkoľvek pochybností hovoriť o Slovanoch až asi od roku 500 (čo však neznamená, že neexistujú viac-menej sporné písomné odkazy a hmotné nálezy z oveľa starších období).

Otázkou pôvodu Slovanov sa zaoberajú dve hlavné teórie:

a) Migračná teória (teória pravlasti) hovorí, že Slovania prišli na svoje dnešné územia z nejakej pravlasti. Podľa archeologických nálezov sa nachádzala severne od Karpát medzi Odrou, Vislou a stredným Dneprom a Slovania sa z nej rozšírili v 5. storočí. Teóriu pôvodne vytvoril český etnograf Lubor Niederle (1865-1944). Táto teória je v konečnom dôsledku založená na a) zistení poľského botanika a kultúrneho vedca Józefa Thomasza Rostafińskeho (1850-1928), že pravlasť Slovanov muselo byť územie bez buka, smrekovca a tisa, pretože vo všetkých slovanských jazykoch sú názvy týchto stromov prevzaté z cudzích jazykov, b) zistení (1901) ruského historika a slavistu Alexandra Ľvoviča Pogodina (1872-1947) že územiami s najstaršími slovanskými názvami riek sú Podolie (dnes juhoukrajinské územie na Dnestri) a Volyň (medzi Bugom a Dneprom). Český slavista Lubor Niederle (1865 – 1944) upresnil lokalizáciu tohto územia na základe výsledkov archeologických vykopávok. Podľa Niederleho Slovania opustili toto územie z dôvodov zmeny podnebia v 2.-3. storočí po Kr. V Sovietskom zväze sa ešte počas 2. svetovej vojny zastávala prevažne téza, že pravlasť Slovanov ležala medzi Labe a Sálou - Egejským morom - Baltským morom - Okou a Volgou. Po intenzívnych vykopávkach v 50. rokoch však aj sovietski archeológovia zredukovali toto územie na rôzne definované územia zhruba v dnešnej Ukrajine a Poľsku.

b) Autochtónna teória hovorí, že etnogenéza Slovanov prebehla na iných územiach východnej Európy, kde Slovania sídlia aj dnes. Potvrdzuje slovenský historik Juraj Papánek v roku 1780 v diele Prvé dejiny Slovenského národa.^[6] Toto tvrdil už ruský kronikár Nestor v 12. storočí. Novšie jeho názor potvrdil významný ruský jazykovedec Oleg Nikolajevič Trubačov (hlavný redaktor dlhodobého projektu obrovského etymologického slovníka slovanských jazykov), podľa ktorého etnogenéza Slovanov prebehla približne v dnešnom Maďarsku a južnom Slovensku.^[7] Tento názor dnes zastáva menšina autorov. Na Slovensku sa k tomuto názoru "odvážil" v poslednom čase pridať v polovici 90. rokov P. Mačala (Etnogenéza Slovanov v archeológii, 1995), ktorý dokazuje, že Slovanov možno vo východnej Európe doložiť už po roku 1000 pred Kr., pričom sa opiera o archeologické pramene. Najnovšie záhorský etnológ R. Irša (Slovo o Slovanoch, ich démonoch a bohoch, 2006)^[8] na základe analýzy slovanskej mytológie a jazykových rozborov mien slovanských bohov a toponymických názvov považuje Slovanov za autochtónne obyvateľstvo v Karpatskej kotline, v povodí Dunaja, ktorý Slovania (Sloveni) nazývali Slavom (Slovom), podľa svojho božstva „Slava“ („Slova") a "údajný" príchod Slovanov v 5. storočí podľa oficiálnych textov interpretuje len ako príchod východných Slovanov do strednej Európy.

Nemeckí a maďarskí historici radi zastávajú teóriu, že Slovania z etnického hľadiska vznikli akousi náhlou „záhadnou“ premenou pôvodného obyvateľstva až v 6. stor. v oblastiach, kde sídlia aj dnes. Takto sa to často učia aj študenti v uvedených krajinách. V nacionalisticky orientovaných (ale častých) maďarských prameňoch sa zas dokonca možno stretnúť s tým, že "maďarské" kmene prichádzajú na neobývané územie, kde predtým žili len Avari a pred nimi Huni, napriek tomu, že samotné najstaršie maďarské kroniky tvrdia niečo celkom iné (dobýjanie územia od Slovanov). Aj medzi archeológmi je všeobecne známy značne laxný a negatívny postoj ich maďarských kolegov voči akýmkoľvek slovanským nálezom z územia Maďarska.

Pomenovanie

V kronikách a letopisoch sú označovaní rôzne, napríklad Sloveni, Sclavini, Anti, Veneti, Venedi, ale je sporné, či sa niektoré z týchto názvov naozaj vzťahujú na Slovanov.

Pôvod slova Sloveni (a tým aj Slovania, Slováci a Slovinci) je sporný. Uvádza sa napríklad:

• názov rieky
• slovný kmeň *slo-/*sla- vo význame voda; indoeurópsky slovný kmeň *kleu- vo význame tiecť (spodobňovalo sa na -sleu- -slav -slov...)
• osoba menom Slov (Sloveni sú potom "Slovovi ľudia")
• slovo otrok (pozri nižšie)
• drávidské slovo "Solveni" vo význame vyznávači Volosa/Šivu - teória Cyrila A. Hromníka (juhoafrického etnológa slovenského pôvodu)
• podľa kmeňového božstva Slava (Slova), podľa ktorého bola pomenovaná rieka (Dunaj) - teória R. Iršu

Staršie sa predpokladala súvislosť:

• so slovom "slovo", ktorá je prakticky nemožná, pretože prípona -enin (a pod.) sa vyskytuje len s názvami lokalít, ale lokalita s kmeňom Slov- (*Slovy) nie je doložená, alebo
• so slovom "sláva", ktoré je však zrejme neskoršieho pôvodu

Vysoká frekvencia etymológie súvisiacej s vodou je podporovaná aj teóriou, že Slovania zrejme svojho času obývali jazerné, pobrežné a prímorské oblasti (Baltu). Boli výborní plavci a vedeli sa aj potápať.

V najstarších zmienkach (neskorá antika, včasný stredovek) o Slovanoch v gréckych, latinských, arabských (ale aj iných) textoch sa príslušné slovo vždy začína na skl- (sclavus; sklav; saqáliba; skloven atď.) a nie na sl-, pričom tvary na skl- znamenali v latinčine, arabčine a podobne v tomto období aj otrok ("sclavus" označoval aj rímske putá pre otrokov). Na to existujú dve vysvetlenia. Jednak je možné, že -k- bolo vsunuté do pôvodného tvaru z dôvodu ťažkej výslovnosti skupiny -sl- v daných jazykoch (v latinčine a gréčtine existuje len skupina -zl-, arabské slovo zrejme pochádza z latinského) a slovo Slovania nemá s otrokmi nič spoločné alebo - čo je veľmi pravdepodobné - slovo otrok v spomínaných a iných jazykoch vzniklo zo slova Slovania, pretože Slovania (východná Európa) tvorili (popri Germánoch, Baltoch a Ugrofínoch) v neskorej antike hlavný rezervoár otrokov. Je však tiež možné, že názov Slovan naopak pochádza zo slova sklavus/saqáliba a pod. (otrok) v spomínaných jazykoch, pričom je pozoruhodné, že tento súvis spomína už Juraj Papánek v roku 1793 vo svojom Historia gentis Slavae, kde v kap. II tvrdí: "Meno Slovanov nepochádza zo slova Sláva, ale z arabského pomenovania Seclaba, pretože vraj (quod) Seclaba jazykovým skreslením (per corruptionem linguae) je odvodené v slove Sclava".

Genetika

Je lákavé stotožniť Slovanov s niektorou konkrétnou genetickou haploskupinou. V skutočnosti sú však Slovania z pohľadu haploskupiny rôznorodí: Napríklad haploskupina R-1a1 sa vyskytuje u veľkého percenta slovanských obyvateľov: má ju 63 % lužických Srbov, 56 % Poliakov , 41,5–54 % Ukrajincov , 47 % Rusov , 39–46 % Bielorusov, viac ako 30 % Slovincov, Chorvátov a Macedóncov, no vyskytuje sa aj u obyvateľov Ázie príbuzných Slovanom: Iránu (Iškašimovia) (68 %), Tadžikistanu (64 %), Paštúnska (40-45 %), Kirgizska (63 %). U Maďarov sa percento nosičov tejto haploskupiny mení v závislosti od výskumu od 20,4 % do 60 % a u Litovčanov a Lotyšov je to 30-45 %.^{[chýba zdroj}

Na druhej strane južným Slovanom dominuje haploskupina I-M170, ktorá je u 65 % obyvateľov Bosny a Hercegoviny, 38 % Chorvátov z pevniny a 66 % Chorvátov z dalmatínskych ostrovov, 38,5 % Srbov, 38 % Čiernohorcov, 34 % Macedóncov.^{[chýba zdroj}

Napokon asi 10 - 20 % Rusov je nositeľmi haploskupiny N-M231, ako aj asi 35 % Čechov a Slovákov, 20 % Poliakov a Slovincov a 10 % Srbov - haploskupiny R-M269 (predtým R1b).^{[chýba zdroj}

Kultúra, život a náboženstvo

Základnú spoločenskú jednotku Slovanov tvorili rody a kmene. Na ich čele stáli náčelníci, volení staršinami rodov, prípadne ľudovým zhromaždením - veča. Rodiny boli monogamné, žili v jednoduchých drevených príbytkoch čiastočne zapustených do zeme (drevozemnice).

Letopisy antických dejepiscov zo 6. storočia hovoria o Slovanoch ako o pohanskom ľude. Hlavnými božstvami boli Perún (boh blesku a hromu), Veles (boh podsvetia, dobytka a múdrosti), Svarog (zo slova „svárožič“ - boh slnka, ohňa a vojny), Simargl (boh nejasného významu) a Mokoš (bohyňa zeme, plodivej moci, lásky, rodiny). Známy bol aj trojhlavý Triglav či sedemhlavý Rugievit, ďalej Radegast, Svantovít a iní. Rôzne mená bohov však boli v podstate len prezývkami Perúna a Veles, aj keď neskôr boli vnímané ako mená samostatných bohov a démonov. Podľa starších názorov dualizmus dobra a zla predstavovali Černoboh a Belboh. Toto vysvetlenie sa opiera o nepochopenie mien slovanských bohov, ktoré sa v odbornej literatúre traduje od 19. storočia. Černoboh bol v skutočnosti bohom dobytka, jeho keltskou obdobou je Cernunos. „Belboh“ je výmysel z čias národného obrodenia. Slovania nerozdeľovali bohov na dobrých a zlých. Sile bohov podľa byzantského historika Prokopia neprisudzovali Slovania veľký vplyv. K bohom sa prikláňali iba v dobe, keď sa blížila smrť, choroba, či keď išli do vojny. Uctievali však rieky, vodné víly a verili vo veštby. Podľa Prokopia žili Slovania v žalostných chatrčiach a často sa sťahovali. Do boja tiahli zväčša pešo, s kopijou. Niektorí nemali ani košeľu ani plášť, obliekali si len nohavice do pása a tak sa vydávali do boja proti nepriateľom. Ich život opísal ako drsný a primitívny, ich zovňajšok ako špinavý, hneď však dodáva, že nie sú zlomyseľní ani zákerní.^[9]

Slovania pôvodne svojich mŕtvych spaľovali, na kostrové pochovávanie prechádzali postupne. Na území Slovenska, to bolo v dôsledku styku s Avarmi. Definitívny prechod na kostrové pochovávanie a koniec pohanským zvykom znamenal až prechod na kresťanskú vieru. Na Slovensku to bolo už začiatkom 9. storočia.

Slovanské hospodárstvo bolo tradične zamerané na poľnohospodárstvo a pastierstvo. Poznali dvojpoľný systém obrábania pôdy. Pestovali všetky vtedy bežné druhy obilnín, strukoviny, olejnaté rastliny, ovocie, zeleninu, ale i technické plodiny ako ľan. Chovali ošípané, hydinu, ovce, kozy, rožný dobytok a kone. Boli tiež rybári, poľovníci a brtníci. Mali pomerne vyspelé kováčstvo, tkáčstvo i hrnčiarstvo (napriek tomu, že nepoznali hrnčiarsky kruh). Vyrábali kvalitné šperky.

Rozdelenie

Z hľadiska etnickej a jazykovej príbuznosti sa Slovania delia zhruba nasledovne:

Referencie

1. ↑ Slovani. In: Slovenský slovník náučný III 1932, S. 186
2. ↑ Slavian. In: Slovník slovenského jazyka (Peciar)
3. ↑ Sláv. In: Slovník slovenského jazyka (Peciar)
4. ↑ Slovák. In: Historický slovník slovenského jazyka
5. ↑ EMERICZY, Geza. Zemepisni sklad visledkoch pre 5. alebo 6. klassu narodnich skol a pre opakujucu skolu.  : Universitätsdr., 1879. 36 s. Dostupné online. S. 17.
6. ↑ PAPÁNEK, Juraj. Prvé dejiny Slovenského národa v 1780 roku. Prvé vydanie. vyd. Bratislava : www.perfekt.sk, 2018. ISBN 978-80-8046-898-9. S. s. 595.
7. ↑ Trubačov, Oleg Nikolajevič. In: MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 513 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 458.
8. ↑ IRŠA, Rudolf. Slovo o Slovanoch ich démonoch a bohoch. I. vydanie. vyd. Bratislava : NAV Nezávislá akadémia vied, 2006. ISBN 80-967164-4-1.
9. ↑ Pavel Dvořák: Stopy dávnej minulosti 3. ISBN 80-85501-28-7 Vydavateľstvo Rak, Budmerice, s. 22-25,

Pozri aj

• slovanské jazyky

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Slovania

Externé odkazy

• Slovania a Európa v ranom stredoveku
• Šafárikove diela o Slovanoch na google.books (v mnohých bodoch už zastarané):
  • Text Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten (po nemecky) - jazyky Slovanov
  • Text Slowanský národopis (po česky) - etnológia Slovanov
  • Text Slovanské starožitnosti I (po česky)
  • Text Slovanské starožitnosti II (po česky) - Dejiny Slovanov