Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska
Vlajka Znak
Národné motto: Dieu et mon droit (Boh a moje právo)
Štátna hymna: God Save the King (Boh ochraňuj kráľa)
Miestny názov
• dlhý	United Kingdom of Great Britain and Northern Ireland
• krátky	United Kingdom
Hlavné mesto	Londýn 51°30′ s.š. 0°7′ z.d.
Najväčšie mesto	Londýn
Úradné jazyky	angličtina (úradný jazyk de facto na základe precedensu)
Štátne zriadenie hlava štátu predseda vlády	unitárna parlamentná konštitučná monarchia Karol III. Rishi Sunak
Vznik	1. máj 1707
Susedia	Írsko, Španielsko (Cez Gibraltár), Cyprus (Cez Administratívne územie v Cypruse)
Rozloha  • celková  • voda (%)	242 495 km² (78.)   3 249 km² (1,34 %)
Počet obyvateľov  • odhad (2017)  • sčítanie (2011)  • hustota (2017)	66 040 229 (22.) 63 181 775 270,7/km² (50.)
HDP  • celkový  • na hlavu (PKS)	2018 2,936 bilióna $ (5.) 45 565 $ (25.)
Index ľudského rozvoja (2017)	0,922 (14.) – veľmi vysoký
Mena	libra šterlingov (GBP/£)
Časové pásmo  • Letný čas	UTC (UTC+0) UTC+1 (UTC)
Medzinárodný kód	GBR/GB/UK
Medzinárodná poznávacia značka	UK
Internetová doména	.uk
Smerové telefónne číslo	+44
Gramotnosť: 99%

Súradnice: 54°36′S 2°00′Z / 54,6°S 2°Z / 54.6; -2

Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska (angl. United Kingdom of Great Britain and Northern Ireland), štandardizovaným názvom Veľká Británia a Severné Írsko,^[1] skrátene aj Spojené kráľovstvo alebo Veľká Británia alebo len Británia, je ostrovný štát pri severozápadnom pobreží kontinentálnej Európy. Zahŕňa ostrov Veľká Británia, severovýchodná časť ostrova Írsko, kde má pozemnú hranicu s Írskou republikou, a množstvo menších ostrovov. Obklopuje ho Severné more, Lamanšský prieliv, Keltské more, Prieliv svätého Juraja a Írske more, s kontinentálnou Európou je spojený železničným Eurotunelom. Zaberá plochu 242 500 km² a v roku 2022 v ňom žilo takmer 67 miliónov ľudí. Ide o konštitučnú monarchiu, na ktorej čele stojí kráľ Karol III.. Premiérom je od októbra 2022 vodca konzervativcov Rishi Sunak. Spojené kráľovstvo tvoria štyri krajiny, Anglicko, Škótsko, Wales a Severné Írsko, ktoré je niekedy označované aj ako provincia alebo región.^[2][3] S výnimkou Anglicka majú tieto krajiny vlastné parlamenty a vlády, pôsobiace v rámci právomocí pridelených britským parlamentom. Ďalej pod Veľkú Britániu spadá 14 zámorských území. Britskými korunnými závislými územiami sú Ostrov Man, Guernsey a Jersey, ktoré sú držané britskou korunou (panovníkom) v priamom vlastníctve; nie sú teda súčasťou Spojeného kráľovstva, ale spolu s ním tvoria celok označovaný ako Britské ostrovy (British Islands).

Významné kultúry vznikali na území dnešnej Británie od neolitu. Dôkazom je monument Stonehenge v južnom Anglicku. V 4. storočí pred n. l. prišli do krajiny Kelti. V 1, storočí n. l. Rímska ríša ovládala veľkú časť krajiny a zriadila tu svoju provinciu nazývanou Britannia, ktorá existovala do 5. storočia. Potom sa krajiny zmocnili germánske kmene nazývané súhrnne Anglosasi, ktorí od 8. storočia čelili nájazdom Vikingov. Anglosasi potom podľahli Normanom, potomkom Vikingov, Frankom a porýmšteným Galom zo severu Francúzska. Ich invázia vedená Viliamom Dobyvateľom v roku 1066 spojila Anglicko s Normanským vojvodstvom. Asi o sto rokov neskôr tak bol umožnený vznik anjouovskej ríše dynastie Plantagenetovcov na oboch stranách Lamanšského prielivu. Anglickí králi síce svoje dŕžavy vo Francúzsku postupne stratili, podarilo sa im však ovládnuť Wales a Írsko. Henrich VIII. v roku 1534 uviedol na Britské ostrovy reformáciu a založil štátnu anglikánsku cirkev. V roku 1603 škótsky kráľ Jakub I. Stuart zdedil anglický trón; neskôr v roku 1707 boli oba štáty zákonmi o únii spojené do Kráľovstva Veľkej Británie. Anglická občianska vojna (1642–1651) a slávna revolúcia (1688) upevnili moc parlamentu a viedli k vytvoreniu konštitučnej monarchie. Británia sa stala poprednou námornou, obchodnou a koloniálnou veľmocou, čo v 18. a 19. storočí podporila aj priemyselná revolúcia, ktorá tu vznikla: boli tu zdokonalené napríklad krosná a parný stroj a objavená parná lokomotíva. Americká revolúcia (1776) a osamostatnenie Spojených štátov amerických síce Veľkú Britániu oslabili, napriek tomu sa v 19. storočí počas dlhej vlády kráľovnej Viktórie stalo Britské impérium najväčším a najmocnejším štátom sveta. V 20. storočí bola Británia v oboch svetových vojnách na strane víťazov, jej koloniálna ríša sa však rozpadla a v roku 1922 sa osamostatnila aj Írska republika.

Veľká Británia je vysoko rozvinutá krajina, siedma najväčšia ekonomika sveta s druhými najvyššími výdajmi na obranu. Jej hlavným a najväčším mestom je Londýn, v jeho metropolitnej oblasti žije asi 10,3 miliónov ľudí a ktorý je považovaný za jednu z najdôležitejších svetových metropolí. Je jedným z najväčších centier svetového finančníctva a centrom britskej ekonomiky, vedy a kultúry. Veľká Británia je ústredným členom Spoločenstva národov (Commonwealth), ktoré má 53 členských štátov a združuje bývalé britské domínia a kolónie, ako sú Kanada, Austrália, Nový Zéland, India, Pakistan, Bangladéš, Malajzia, Singapur alebo Jamajka, z ktorých 15 uznáva britského monarchu za svoju hlavu štátu. Ďalej je stálym členom Rady bezpečnosti OSN,^[4] jadrovou veľmocou, členom skupiny G8, jedným zo zakladajúcich členov Severoatlantickej aliancie a členom Rady Európy. V rokoch 1973 až 2020 bola členom Európskej únie, z ktorej vystúpila v procese nazvanom brexit^[5][6][7] a zároveň s ňou uzavrela obchodnú dohodu.^[8][9]

Etymológia a terminológia

V roku 43 nášho letopočtu sa pojmom Británia označovala rímska provincia, ktorá sa rozprestierala na území dnešného Anglicka a Walesu. V stredoveku sa pojmom „Británia“ označovala tiež menšia časť Francúzska, ktorá je dnes známa ako Bretónsko. Kvôli rozlíšeniu sa ostrov teda začal označovať ako Veľká Británia (pravdepodobne z franc. „Grande Bretagne“), zatiaľ čo Bretónsko bolo označované ako „Malá Británia“.^[10] Toto označenie sa však oficiálne nepoužívalo až do roku 1707, kedy došlo k spojeniu anglického a škótskeho kráľovstva do jedného celku nazvaného Kráľovstvo Veľkej Británie.^[11]

Zákony o únii z roku 1707 (angl. Acts of Union 1707) vytvorili právny základ pre zjednotenie Anglického a Škótskeho kráľovstva do jedného celku pod názvom Kráľovstvo Veľkej Británie.^[12] Na označenie tohto štátneho celku sa občas mylne používa aj pojem „Spojené kráľovstvo“. Zákony o únii z roku 1800, ktoré do platnosti vstúpili v roku 1801, zjednotili kráľovstvá Veľkej Británie a Írska do jedného štátneho celku zvaného Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska. V roku 1922 dvadsať šesť z tridsiatich dvoch oblastí Írska vystúpilo z únie a založilo Írsky slobodný štát (neskôr Írska republika) a tak je v roku 1927 v britskom parlamente schválený názov „Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska“.^[13]

Hoci je Spojené kráľovstvo suverénnou krajinou, Anglicko, Škótsko, Wales a Severné Írsko sa tiež často označujú ako krajiny.^[14] Pojem „Veľká Británia“ sa bežne vzťahuje na ostrov Veľkej Británie, alebo politicky na Anglicko, Škótsko a Wales.^[15] Vo voľnom ponímaní sa niekedy používa ako synonymum pre Spojené kráľovstvo ako celok.^[16] Slovo Anglicko sa občas nesprávne používa na označenie Spojeného kráľovstva ako celku, čo je chyba, ktorú robievajú najmä cudzinci.

V slovenčine sa (dodnes) často používajú namiesto názvu Spojené kráľovstvo názvy Veľká Británia alebo Británia, pričom ich používanie je nevhodné a v rozpore s § 18 ods. 7 zákona NR SR č. 215/1995 Z. z.^[17]

Dejiny

Bližšie informácie v článkoch: Dejiny Spojeného kráľovstva, Dejiny Anglicka, Dejiny Škótska, Dejiny Walesu, Dejiny Írska a Zoznam kráľov Anglicka, Škótska, Veľkej Británie a Spojeného kráľovstva

Ostrov Veľká Británia bol v praveku spojený s európskou pevninou, migrácia suchozemských druhov bola preto ľahká a prví ľudia sa tu objavili už pred necelým miliónom rokov, ako dokazujú nálezy kamenných nástrojov v Happisburghu, pripisovaných druhu Homo antecessor.^[18] Anatomicky moderní ľudia Homo sapiens sú doložení nálezom ceremoniálneho pohrebu z doby pred asi 30 tisíc rokmi.^[19] Posledná doba ľadová zrejme urobila región neobývateľným pre ľudí, stále osídlenie sa predpokladá od jeho skončenia, asi pred 11 700 rokmi. Pred 11 tisícmi rokmi sa následkom zvyšujúcej sa hladiny oceánu oddelil ostrov Írsko a niekedy okolo roku 5600 pred n. l. sa potopením šije nazývanej Doggerland Veľká Británia oddelila od pevniny a vznikli Britské ostrovy v dnešnej podobe.

Od neolitu sa obyvatelia ostrovov zapájali do medzinárodného obchodu, exportoval sa hlavne cín.^[20] V dobe bronzovej sa tu vyskytoval ľud kultúry so zvoncovitými pohármi, známy aj z českých archeologických nálezov, a v južnom Anglicku vznikol najznámejší prehistorický monument Veľkej Británie, komplex menhirov a kamenných kruhov Stonehenge, ktorého najstaršie časti boli postavené asi pred 5000 rokmi.^[21] Na konci prehistorickej doby boli ostrovy obývané keltskými národmi, ktoré sem prišli okolo roku 800 pred n. l. a priniesli halštatskú kultúru. Pojem Británia (Βρεταννική) ako prvý v písomnej forme použil grécky moreplavec Pytheas z Massalie vo svojej práci Peri tú Ókeanú (Περί του Ωκεανού), ktorú napísal okolo roku 325 pred n. l.^[22][23]

Starovek a raný stredovek: Rimania a Anglosasi

Ostrov Veľkú Britániu, ktorý vtedy obývali rôzne keltské kmene, napadol Július Caesar v rámci svojho galského ťaženia dvoma výpravami v rokoch 55 až 54 pred n. l.. Dosadil tu sebe nakloneného kráľa a začal vyberať tribut.^[24] Rimania si juh Veľké Británie natrvalo podrobili Claudiovou výpravou z rokov 43 až 47 a zorganizovali tu svoju provinciu (Provincia Britannia, hlavné mesto Colchester, potom neskôr Londýn),^[25] ktorú neskôr počas vlády cisára Hadriána opevnili zo severu Hadriánovým valom proti severobritským kmeňom, ako boli Piktovia.^[26] Provincia bola v 3. storočí rozdelená na severný Britannia inferior (York) a južný Britannia superior (Londýn), a počiatkom 4. storočia potom na diecézy Britannia prima (Cirencester), Britannia secunda (York), Flavia caesariensis (Lincoln) a Maxima caesariensis (Londýn).^[27] V roku 287 Britániu od rímskej ríše odtrhol vzbúrený dôstojník Carausius, západný caesar Constantius I. Chlorus ju však v roku 296 dobyl naspäť.^[28] V dobe rímskej nadvlády boli Britské ostrovy počínajúc 3. storočím čiastočne pokresťančované.^[29] Baštou kresťanstva sa stalo hlavne Írsko so svojou svojbytnou mníšskou kultúrou. Rímsku nadvládu nad Britániou v dobe rozpadajúcej sa západnej časti impéria ukončila armádna vzbura z roku 409, hoci tu prinajmenšom do 40. rokov 5. storočia pretrvali pomery rímskej doby.^[30]

Po páde rímskej moci v 5. storočí na ostrovy prenikali germánske kmene z dnešného severného Nemecka, súhrnne označované ako Anglosasi (Anglovia, Sasi, Jutovia a Frízovia).^[31] Ich jazyk je základom dnešnej angličtiny. Britské ostrovy boli v tej dobe politicky nejednotné, boli však položené základy neskoršieho Škótskeho kráľovstva, a to v podobe kráľovstva Dál Riata, ktoré vzniklo v 6. storočí.^[32] V 7. storočí sa vykryštalizovalo sedem najdôležitejších anglosaských kráľovstiev v dnešnom Anglicku, a to Wessex, Sussex, Essex, Northumbria, Mercia, Východné Anglicko a Kent, ktorých vzájomná sila sa menila a vedľa nich zrejme existovalo mnoho ďalších, menších politických celkov.^[33] Mocný kráľ Offa z Mercie (735–796) sa ako prvý označoval titulom „kráľ Angličanov“.^[34]

Anglosaskú epochu v kultúre pripomína napríklad legenda o kráľovi Artušovi^[35] a epos Béowulf.^[36] V tomto období bolo aj dovŕšené pokresťančovanie ostrovov, najprv Írska v 6. storočí vplyvom sv. Patrika a jeho žiakov, a potom ďalších oblastí hlavne zásluhou iroškótskych misionárov.^[37] Írske a škótske kresťanstvo tak vytvorilo špecifické formy cirkevného života, sústredené okolo kláštorov, ako boli Lindisfarne a Whitby, ktoré sa stali aj centrami vzdelanosti.^[38] V tomto kláštornom prostredí Beda Venerabilis napísal svoju kroniku Cirkevné dejiny anglického ľudu, základný zdroj informácií o anglických dejinách do roku 731.^[39]

V roku 789 došlo k prvému nájazdu lúpežných Vikingov (Nórov a Dánov) na východné pobrežie Veľkej Británie a čoskoro nasledovali ďalšie, od roku 835 prakticky každý rok.^[40] Dánska invázia vo východnom Anglicku v roku 865, ktorú viedli Halfdan Ragnarsson a Ivar Bezkostný, potom znamenala začiatok trvalej prítomnosti Vikingov v Anglicku. Ich hlavným protivníkom bol vtedy wessexský kráľ Alfréd Veľký, ktorému sa podarilo udržať západnú časť Anglicka^[41] a založiť tu mocenské centrum, ktoré sa po niekoľko ďalších generáciách stretávalo s trvalým tlakom Dánov, môžeme to považovať za počiatok anglického kráľovstva.^[42] Kráľovi Athelstanovi sa po roku 926 dokonca na čas podarilo podrobiť väčšinu územia Veľkej Británie.^[43]

Normanské obdobie a vrcholný stredovek

Smrť Eduarda Vyznávača v roku 1066 privodila dynastickú krízu, na ktorú susedia anglosaského kráľovstva, Dáni a Normani, reagovali inváziou. Posledný anglosaský kráľ Harold II. Godwinson odrazil Dánov, avšak vylodeniu normanského vojvodu Viliama Dobyvateľa už nedokázal čeliť. Bitka pri Hastingse 14. októbra 1066 znamenala Haroldovu smrť a podrobenie Anglicka Normanom.^[44] Francúzsky hovoriaci Normania postupne zabrali veľkú časť Británie, potlačili a nahradili doterajšie elity, priniesli na ostrovy gotickú kultúru aj feudálny systém a spojili Veľkú Britániu do jedného celku s Normandiou, a tým aj s Francúzskom.^[45] Toto spojenie existovalo až do roku 1204. Novovekí anglickí dejepisci obvykle hodnotili pofrancúzštenie ako národnú katastrofu.^[46] Neznamenalo to však len úpadok; rastúca štátna správa potrebovala gramotných úradníkov, čo podnietilo rozvoj siete škôl na čele s novo založenými univerzitami v Oxforde a v Cambridgei.^[47]

Potopenie Bielej lode (1120) s jediným dedičom trónu Viliamom Aethelingom na palube spôsobilo vymretie normanskej dynastie^[48] a v roku 1154 nastúpila Henrichom II. do čela anglo-normanskej ríše dynastia Plantagenetovcov. Henrichov štát patril k najmocnejším v Európe, sám Henrich je však skôr než pre svoje úspechy pripomínaný pre vraždu arcibiskupa Tomáša Becketa, čoskoro potom neskôr kanonizovaného ako mučeníka.^[49] Vypudený írsky kráľ Diarmait Mac Murchada si Henricha II. prizval na pomoc proti svojmu konkurentovi, ktorý bol veľkráľ Ruaidrí Ua Conchobair, a nasledujúca normanská invázia do Írska znamenala začiatok nárokov anglických vládcov na Írsko.^[50] Slabý kráľ Ján Bezzemok stratil začiatkom 13. storočia väčšinu pevninských dŕžav v prospech francúzskeho kráľa, a potom bol v roku 1215 anglickými veľmožmi donútený prijať Veľkú listinu práv a slobôd (Magna charta libertatum), obmedzujúca kráľovskú moc^[51] a považovanú niekedy za zárodok budúcej britskej komštitučnej monarchie. Eduard I. v rokoch 1276 až 1284 dobyl pre Anglicko Wales, dlho politicky roztrieštený a až v 13. storočí zjednotený kniežatami z Gwyneddu.^[52] V roku 1316 Škóti za vlády Roberta Bruceho ovládli na čas Írsko a Robertov brat Edward bol vyhlásený tamojším veľkokráľom. Angličania síce Edwarda porazili, ale ich zlá správa krajiny viedla tak či tak k tomu, že nároky Londýna na Írsko dlho zostávali len na papieri.^[53]

Vymretie Kapetovcov vo Francúzsku v roku 1328 umožnilo anglickému kráľovi Eduardovi III. vzniesť nárok na parížsky trón.^[54] Tým vyvolané politické napätie v roku 1337 vyústilo k storočnej vojne s Francúzskom, ktorá s prestávkami trvala do roku 1453. Aj cez mnoho úspechov, ako boli bitky pri Kreščaku (1346, padol tu Ján Luxemburský) či pri Azincourte (1415), boli Angličania porazení a stratili väčšinu zvyšných dŕžav vo Francúzsku. Čierna smrť sa na Britské ostrovy dostala v roku 1348 a skosila tretinu obyvateľstva Anglicka; Chaucerovy Canterburské poviedky ilustrujú, že po nej sa prostým ľuďom začalo žít o niečo lepšie.^[55] Následkom zosadenia tyranského Richarda II. (jeho prvou manželkou bola česká princezná Anna Luxemburská) v roku 1399^[56] a neúspechu v storočnej vojne nastali spory o následníctvo, ktoré neskôr vyústili k bojom o trón medzi dvoma vetvami Plantagenetovcov, Lancasterovcov a Yorkovcami, označované podľa kvetov v erboch oboch rodov ako vojna ruží (1455–1487).^[57] Bitka pri Bosworthe, v ktorej padol Richard III. z rodu Yorkov, vojna ruží sa skončila nástupom novej dynastie: v osobe Henricha VII. na anglický trón zasadli Tudorovci.^[58]

Raný novovek: Tudorovci a Stuartovci

Po storočí vojen sa v renesančnom Anglicku hospodárstvo trochu stabilizovalo^[59] a šírila sa gramotnosť, čo súviselo aj s nástupom kníhtlače. Ustálil sa aj spisovný jazyk na základe stredoanglického nárečia.^[60] V dobe začínajúcej sa reformácie sa Henrich VIII. vzoprel pápežovi, aby dosiahol rozvod s Katarínou Aragónskou (mal potom ešte päť ďalších manželiek; dve z nich nechal popraviť, rovnako ako napríklad významného humanistu a svojho kancelára Thomasa Mora, ktorý bránil rozkolu s pápežstvom). Tým Henrich VIII. v roku 1534 zahájil anglickú reformáciu a zároveň ustanovil absolutistickú monarchiu, v ktorej svetská a duchovná moc pochádza od kráľa.^[61] Vnútroštátne náboženské konflikty tak ovplyvňovali britské dejiny až do 19. storočia a v Írsku až do súčasnosti, pretože – nehovoriac o ďalších cirkvách a sektách – v Anglicku a Walese sa presadila štátna Anglikánska cirkev, v Škótsku radikálnejšia kalvinistická Škótska cirkev a Írsko zostalo prevažne katolícke. V rokoch 1536 a 1543 bolo dovŕšené štátoprávne spojenie Anglicka a Walesu a v roku 1541 si Henrich VIII. miesto doterajšieho „pána Írska“ udelil titul „kráľa Írska“, čím však narušil predstavu jednotného štátu a pripravil pôdu budúcemu írskemu nacionalizmu.^[62]

Po smrti pätnásťročného Eduarda VI. sa na anglickom tróne vystriedali tri ženy. Jana Greyová vládla len deväť dní, než ju zvrhla Mária I., ktorá sa neúspešne pokúsila vrátiť Anglicko ku katolíctvu a svojimi brutálnymi metódami si vyslúžila priezvisko Krvavá.^[63] Protestantka Alžbeta I. potom vládla 44 rokov a do jej vlády pripadá odrazenie španielskeho pokusu o inváziu, znamenajúca počiatok dlhodobej britskej námornej prevahy nad ostatnými veľmocami,^[64] a tiež aj kultúrny rozkvet, ktorého najznámejším predstaviteľom bol dramatik William Shakespeare.^[65] Anglicko si vtedy nárokovalo prvé zámorské územia objavené moreplavcami, ako boli Martin Frobisher, Walter Raleigh a Francis Drake, a v roku 1600 vznikla Východoindická spoločnosť pre obchod s Ďálekým Východom. Alžbetou Tudorovci vymreli a trón v roku 1603 zdedil škótsky kráľ Jakub VI. Stuart, ktorý v Anglicku vládol ako Jakub I. Neskôr zákony o únii z roku 1707 Škótsko s Anglickom spojili do unitárneho Kráľovstva Veľkej Británie.

Medzitým avšak ostrovy prešli veľmi búrlivým sedemnástým storočím. Ekonomické a náboženské rozpory, ktoré Stuartovci zdedili z predchádzajúcej epochy, viedli k trom občianským vojnám v rokov 1642–1651, poprave kráľa Karola I. (1649), dočasnému vyhláseniu Anglickej republiky a protektorátu Olivera Cromwella.^[66] Reštaurácia Karola II. na anglický trón (1660) avšak neznamenala pokoj; jeho vládu zatienili katastrofy ako mor (1665), požiar Londýna (1666) alebo porážka Holanďanmi (1665–1667).^[67] Ďalšieho kráľa, katolíka Jakuba II., zvrhla slávna revolúcia vedená radikálnymi protestantami v roku 1688. Na trón sa dostal protestant Viliam III. Oranžský a nasledujúce masakre katolíkov v Írsku zostávajú dodnes v pamäti Írov.^[68] Anna Stuartová, ktorá vládla po Viliamovi do roku 1714, bola poslednou členkou svojho rodu na anglickom tróne.

Dedičstvom 17. storočia bolo okrem iného oslabenie kráľovskej moci a výrazné posilnenie parlamentu, ktorý po roku 1694 musel byť zvolávaný každé tri roky, tak isto aj posilnenie tlače a verejnej mienky.^[69] Už pred slávnou revolúciou sa začali zárodky prvých politických strán, whigovcov a toryovcov. Fyzika a matematika dosiahla značný pokrok dielom Isaaca Newtona, ktorého Principia vyšla v roku 1687.

Osemnáste a deväťnáste storočie: Hannoverská dynastia

Zákon o nástupníctve (1701) vylúčil katolíckych Stuartovcov z dedičstva trónu, a tak v roku 1714 britskú korunu získal hannoverský kurfirst Juraj I.. Jeho dynastiu spočiatku ohrozovali jakobitské povstania, vznikajúce už od roku 1688 na podporu zvrhnutého Jakuba II. a jeho dedičov, tie však skončili bitkou pri Cullodene (1745), poslednou regulérnou pozemnou bitkou na pôde Veľkej Británie. Povaha vykonávania moci sa začala premieňať, keď sa whig Robert Walpole stal po burzovom krachu v roku 1720 najmocnejším ministrom, prvým z mnoho britských premiérov.^[70] Panovník zostal ceremoniálnou hlavou štátu, zatiaľ čo hlavnú výkonnú moc získal ministerský predseda a ním vedená vláda. Vznikol takzvaný westminsterský systém, ktorý sa potom spolu s anglosaským právom rozšíril do mnohých krajín v britskej sfére vplyvu. Whigovci tak riadili Veľkú Britániu až do roku 1770, keď sa premiérom stal lord North, toryovský politik pripomínaný ako ten, ktorý stratil väčšinu kolónií v Severnej Amerike.

K ďalším britským politikom 18. storočia patrili podporovatelia kolonializmu William Pitt, ktorý Britániu previedol sedemročnou vojnou, a jeho syn William Pitt mladší, ktorý ju riadil do roku 1806. Po neúspešnom írskom povstaní z roku 1798 bolo zákonmi o únii Veľkej Británie a Írska s účinnosťou od roku 1801 zrušené Írske kráľovstvo, ktoré bolo pripojené k Veľkej Británii, čím vzniklo Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska. V roku 1830 presadil premiér Charles Grey prvú významnú reformu volieb, ktorá dala volebné právo asi 14 % dospelých mužov, zatiaľ čo predtým mohlo voliť menej než 10 % mužov. Neskôr sa uskutočnili ďalšie reformy volebného a politického systému, takže v roku 1885 mohlo voliť už asi 56 % dospelých mužov. Veľký írsky hladomor z konca 40. rokov 19. storočia, pri ktorom vláda Roberta Peela neposkytla strádajúcim ľuďom – hlavne katolíkom – dostatočnú pomoc, mal okolo milióna obetí. To podporilo írsky nacionalizmus, z ktorého vzišlo separatistické hnutie feniánov, uchyľujúce sa k terorizmu. Benjamin Disraeli, jediný britský premiér židovského pôvodu, sformoval na toryovskej základni modernú Konzervatívnu stranu, ktorým ďalším vodcovským predstaviteľom bol Robert Cecil. Disraeliho dlhoročný rival William Gladstone, ktorý viedol niekoľko vlád od 60. do 90. rokov 19. storočia, bol hlavným predstaviteľom Liberálnej strany, druhej veľke politickej sily tej doby.

Medzinárodné postavenie Veľkej Británie, posilnené úspechom vo vojne o španielske dedičstvo a po nej nasledujúcim utrechtským mierom (1713), umožnilo ďalšiu koloniálnu expanziu v zámorí.^[71] „Prvú Britskú ríšu" v Severnej Amerike rozbila americká revolúcia: trinásť kolónií sa v roku 1776 odtrhlo, odrazilo britské intervenčné vojska a založilo Spojené štáty americké. Pozornosť Britov sa tak upriamila na ďalšie kontinenty. Už v roku 1770 moreplavec James Cook vyhlásil Austráliu za britské územie.

Počas napoleonských vojen zvíťazil viceadmirál Horatio Nelson v námornej bitke pri Trafalgare v roku 1805, ktorý na jej konci zahynul.^[72] Vojvoda z Wellingtonu a pruský maršal Blücher dokonali Napoleonovu skazu pri Waterloo v roku 1815.^[73] Veľká Británia už predtým obstála v Napoleonovej kontinentálnej blokáde.^[74] Spojené kráľovstvo stojace na čele Britského impéria tak zostalo po celé 19. storočie najmocnejším štátom sveta. Vo svojej „skvelej izolácii“ sa neviazalo žiadnymi paktami; jeho jediným vážnejším súperom bolo Ruské impérium, s ktorým hralo tzv. „veľkú hru“ o Strednú Áziu. V rokoch 1854–1856 sa Veľká Británia zúčastnila Krymskej vojny, v ktorej podporila Turecko v boji proti Rusku.^[75] Britská Východoindická spoločnosť svojou súkromnou armádou ovládla rozsiahle územia v Britskej Indii, ktorú avšak po veľkom indickom povstaní (1857–1859) musela predať britskej korune. Ku koncu dlhej vlády kráľovnej Viktórie (1837–1901) na konci 19. storočia sa Briti úspešne zúčastnili o delení Afriky a získali tam kolónie od Egypta so Suezským prieplavom na severe až po územie súčasnej Juhoafrickej republiky na samom juhu kontinentu.^[76]

Poľnohospodárska a priemyselná revolúcia

Okolo polovice 18. storočia začala v Británii poľnohospodárska a priemyselná revolúcia,^[77] ktorá sa odtiaľ neskôr šírila do iných krajín Európy a ostatného sveta. Na jej čele stáli podnikatelia a inžinieri ako Josiah Wedgwood a Isambard Kingdom Brunel. Rozvoj priemyslu vyžadoval a podnietil vynálezy ako boli krosná s lietajúcim člnkom či mykací stroj (Richard Arkwright, 1733, 1769, 1775), priemyselne použiteľný parný stroj (pracovali na ňom oi. Thomas Newcomen, 1712, a James Watt, 1765), portlandský cement (Joseph Aspdin, 1824), parná lokomotíva (Richard Trevithick, 1804, a George Stephenson, 1825) alebo Bessemerov proces výroby ocele (Henry Bessemer, 1856).^[78]

Ruka v ruke s tým išiel rozmach vied. A to ako aj prírodných, ktoré zastupovali napríklad biológ Charles Darwin či fyzici Michael Faraday a James Clerk Maxwell, tak aj humanitných, v ktorých dala Británia svetu významnú myšlienkovú školu nazývanú škótske osvietenstvo (David Hume, ekonóm Adam Smith a ďalší) a mnoho osobností ako boli John Stuart Mill alebo Francis Galton. Veľká Británia sa na čas stala „dielňou sveta“.^[79] Ku sporným stránkam britskej ekonomiky patril obchod s otrokmi (v Británii zakázaný už v roku 1807) a zlé zaobchádzanie s domorodými národmi, alebo bezohľadné vykorisťovanie pracovníkov, ktoré na britskej pôde kritizovali napríklad Friedrich Engels a Karl Marx. Veľmi problematické boli aj Ópiové vojny, ktorými si Briti vynútili právo dodávať svoje ópium na čínsky trh.^[80]

Kultúrny rozvoj

Kultúrne a vnútropolitické dejiny Británie obvykle rozlišujú georgiánske obdobie od Juraja I. po Juraja IV. (1714–1830), často so zahrnutím vlády Viliama IV. do roku 1837, a nadväzujúca Viktoriánska éra počas vlády kráľovnej Viktórie do roku 1901. Georgiánska kultúra prešla od doznievajúceho baroka a klasicizmu po romantizmus a neogotiku, ktorá potom pod vplyvom teoretika umenia Johna Ruskina dominovala viktoriánskej architektúre.

Vo Veľkej Británii pôsobili 18. a 19. storočí majstri všetkých druhov vtedajšieho umenia, od pôvodom nemeckého skladateľa Georga Friedricha Händela po predchodcu impresionizmu maliara Williama Turnera. Významná je hlavne tvorba literátov: tvorili tu básnici ako Lord Byron, Percy Bysshe Shelley, William Blake a škótsky bard Robert Burns, románopisci ako Jane Austenová, Charles Dickens, William Makepeace Thackeray či Walter Scott, dramatici ako Oscar Wilde, satirici ako Jonathan Swift aj priekopníci detskej a zábavne literatúry ako Lewis Carroll (Alica v krajine zázrakov), Arthur Conan Doyle (Sherlock Holmes) a Rudyard Kipling (Kniha džunglí). Významný denník The Times vznikol v roku 1785, na konci viktoriánskeho obdobia sa objavili aj bulvárnejšie periodiká ako Daily Mail (1896). Británia bola aj priekopníkom moderného športu a športové termíny preto z angličtiny prechádzali do iných jazykov vrátane slovenčiny – napríklad tenis, futbal, hokej, gól, džokej aj samé slovo „šport“.

Od začiatku 20. storočia do medzivojnového obdobia

Eduardovské desaťročie (podľa kráľa Eduarda VII., vládol 1901–1910) a nadväzujúcich niekoľko posledných rokov európskeho mieru bolo vnútropoliticky poznamenané tlakom na ďalšie demokratizačné reformy. Liberáli, ktorí vládu prevzali v roku 1906, položili základy britského sociálneho štátu, čím reagovali na požiadavky odborov a silnejúcej ľavicovej labouristickej strany. Britské sufražetky, ako bola Emmeline Pankhurstová, bojovali za volebné právo žien, avšak premiér Herbert Henry Asquith dokázal ich požiadavkám vzdorovať. Vlády sa naďalej zápasili s írskou otázkou. Zahraničná politika bola poznamenaná zvýšeným medzinárodným napätím, hlavne konkurenciou stále silnejúceho Nemecka, na to Briti reagovali posilňovaním vojenského loďstva aj Srdečnou dohodou s Francúzskom a Trojdohodou zahrňujúca aj Rusko. Morálku a povesť britských vojsk avšak pošramotili búrske vojny proti juhoafrickým belošským osadníkom, ktoré síce Británia v roku 1902 vyhrala, ale len vďaky ohromnej početnej prevahe a s použitím brutálnych prostriedkov vrátane koncentračných táborov.^[81]

Konflikt Rakúska-Uhorska a Srbska v lete 1914 sa veľmociam nepodarilo vyriešiť ani obmedziť, postupne sa zapájali ďalšie štáty, až 4. augusta aj Veľká Británia vyhlásila vojnu Nemecku potom, čo prepadlo Belgicko. Prvá svetová vojna (1914–1918) bola na západnom fronte zákopová a opotrebovávacia a Briti bojujúci po boku Francúzov tu utrpeli státisícové straty. Mnoho padlých priniesla aj bitka o Gallipoli (1915–1916), katastrofálny pokus ovládnuť Dardanely.^[82] V roku 1916 premiéra Asquitha vystriedal jeho stranícky kolega David Lloyd George, ktorý zostavil vládu veľkej koalície a v duchu totálnej vojny zameral všetky sily krajiny na boj. V septembri 1916 Briti v bitke na Somme nasadili vozy Mark I, prvé bojaschopné Tank (vozidlo)tanky sveta.^[83] Až na nemecké bombardovanie (najprv vzducholoďami, neskôr lietadlami) sa boje Britským ostrovom vyhli, viac ľudí tam zomrelo na epidémiu španielskej chrípky. Británia patrila k víťazom vojny, avšak za cenu viac než 850 000 padlých.

Britské impérium dosiahlo svojej najväčšej veľkosti v roku 1921 získaním mandátu nad bývalými nemeckými a osmanskými územiami. Vojna však podporila nacionalizmus a separatizmus v mnohých jeho častiach. V roku 1916 sa v Írsku uskutočnilo veľkonočné povstanie a v roku 1919 vypukla partizánska britsko-írska vojna medzi britskými ozbrojenými silami a Írskou republikánskou armádou potom, čo hlavná írska strana Sinn Féin vyhlásila nezávislosť ostrova. Prímerie bolo prijaté v roku 1921 a nasledujúci rok vznikol Írsky slobodný štát. Len časť írskej provincie Ulster, kde väčšinu obyvateľov tvorili protestantskí loajalisti, zostala súčasťou Spojeného kráľovstva ako Severné Írsko.

Vojna priniesla mnoho zmien v spoločnosti a politike. Ženy, ktoré počas vojny museli preberať mnoho tradičných mužských činností, získali volebné právo: časť žien mohla voliť už od roku 1918 a plnej rovnoprávnosti pri volebných urnách dosiahli v roku 1928. .Liberálnu stranu, ktorej premiéri boje riadili, čoskoro po vojne z parlamentu vytlačili labouristi. Už povojnové pravicové vlády posilňovali sociálny štát, hlavne program podpory sociálneho bývania. Prvým labouristickým premiérom sa stal Ramsay MacDonald v roku 1924, najdlhšiu dobu však v medzivojnovom období vládol konzervatívec Stanley Baldwin.

Umenie sa okolo roku 1900 rýchlo menilo pod vplyvom kontinentálnych vplyvov, ako bol impresionizmus, secesia a neskôr abstraktné umenie. K britským hudobným skladateľom patril Edward Elgar, k dramatikom George Bernard Shaw, modernizmus v literatúre rozvíjali napríklad James Joyce a Virginia Woolfová. Objavili sa nové média: film, k jeho priekopníkom patril Robert W. Paul, mal medzi svojimi hviezdami aj anglického komika Charlieho Chaplina. Bezdrôtové vysielanie ovplyvnila BBC (1922), prvá medzinárodná rozhlasová vysielacia sieť. Tá tiež v roku 1936 po prvý krát vyskúšala televízne vysielanie na základe technológie škótskeho vynálezcu Johna Logieho Bairda; širšie použitie však tento vynález dosiahol až po druhej svetovej vojne. K vtedajším britským vedcom patrili napríklad objaviteľ penicilínu (1928) Alexander Fleming alebo otec jadrovej fyziky Ernest Rutherford. Významnou udalosťou dobového športu boli Letné olympijské hry 1908 v Londýne.

Veľká hospodárska kríza zasiahla Britániu v roku 1931. V Nemecku doviedla k moci nacistov, ktorých sa Baldwinovo a neskôr Chamberlainovo vedenie snažilo umierniť politikou appeasementu. Runcimanova misia do českého pohraničia v lete 1938 pripravila pôdu pre Mníchovskú dohodu, snahu Veľkej Británie a Francúzska uspokojiť Nemecko územnými ústupkami vynútenými na Československu. „Mier pre našu dobu“, ako Mníchov vnímal Neville Chamberlain, však vydržal len necelý rok.^[84]

Od druhej svetovej vojny

Po nemeckom prepadnutí britského spojenca Poľska 1. septembra 1939 začala druhá svetová vojna, do ktorej Veľká Británia vstúpila 3. septembra. Najprv však nebola na západnom fronte vyvíjaná takmer žiadna vojenská aktivita (obdobie tzv. čudnej vojny), Poľsko bolo porazené bez reálnej pomoci. Briti do bojov zasiahli až potom, čo Nemci napadli Francúzsko. V júni 1940 však Nemecko bleskovou vojnou porazilo aj Francúzsko a vláda nového britského premiéra Winstona Churchilla len sťažka stačila evakuovať svoje vojská z kontinentu.^[85] Nemci plánovali inváziu na britské ostrovy, ale najprv potrebovali dosiahnuť vzdušnú nadvládu. To sa um však nepodarilo, keď v lete 1940 RAF porazilo nemeckú Luftwaffe v bitke o Britániu.^[86] Pozemné boje sa tak Británii znovu vyhli, zažila však bombardovania aj útoky strelami V-1 a V-2. V Londýne sa usídlila exilová vláda Československa a jej vojaci bojovali po boku Britov. K ich úspechom patril atentát na nacistického pohlavára Heydricha, vykonaný československými parašutistami vysadenými britským letectvom, jeho následkom „zastupujúci ríšsky protektor“ podľahol (1942).

Japonsko vyhlásilo Británii vojnu v decembri 1941 a rýchlo dobylo Hongkong, Malajziu, Singapur a Barmu. Hrozilo tiež útokom na Austráliu a Indiu. Ťažobu boja s Japoncami na seba po svojom vstupe do vojny vzali Spojené štáty. Už predtým avšak Spojené štáty, na základe Zákona o pôžičke a prenájme, začali poskytovať Británii masívnu pomoc (1940). Po vstupu Sovietov do vojny Churchill uzavrel pevné spojenectvo aj s nimi a napriek ideologickým vzdialenostiam toto spojenectvo vydržalo až do konce vojny, aj keď nemecký diktátor Hitler dúfal v opak. Briti a ich západní spojenci, predovšetkým vojska Spojených štátov, sa v roku 1944 vylodili v Normandii a oslobodili Francúzsko. V máji 1945 spolu so Sovietským zväzom na zbytkoch územia Nacistického Nemecka ukončili vojnu v Európe. Spojené kráľovstvo sa podieľalo na jednaniach o povojnovom usporiadaní ako boli Teheránska, Jaltská a Postupimská konferencia. Malo tiež dočasne zvrchované práva v Britskej okupačnej zóne Nemecka.

Počas jednaní o povojnovej podobe sveta však bolo zreteľné, že Británia uprace pozíciu svetovej superveľmoci a predá žezlo dvom novým globálnym hegemónom – Spojeným štátom a Sovietskému zväzu. Tie sa po spustení železnej opony (čo bola známa metafora, ktorú v roku 1947 použil Churchill vo svojom Fultonskom prejave) dostali do konfliktu, ktorému sa hovorilo studená vojna (asi 1947–1991). Počas nej bola Veľká Británia súčasťou západného bloku a Severoatlantickej aliancie (od jej vzniku v roku 1949), stala sa jadrovou mocnosťou (prvý jadrový výbuch uskutočnila v roku 1952) a v roku 1973 vstúpila do Európskych spoločenstiev, neskôr transformovaných na Európsku úniu.

Už Beveridgeova sprava z roku 1942 požadovala dobudovanie sociálneho systému Veľkej Británie; v júli 1945 tak volebné víťazstvo labouristov, vedených Clementom Attleeom, predznamenalo sociálny charakter britskej politiky ďalších niekoľko desaťročí. Druhá svetová vojna urýchlila rozklad britskej koloniálnej ríše; jej najľudnatejšia časť, India, získala nezávislosť v roku 1947 (Zákon o nezávislosti Indie).^[87] Suezská kríza v roku 1956, nepodarený pokus Edenovej vlády a Francúzska udržať Suezský prieplav, ukázala neschopnosť Británie a jej francúzskeho spojenca presadiť svoje záujmy v treťom svete silou.^[88] Mnohé bývalé kolónie si so Spojeným kráľovstvom však udržali nadštandardné vzťahy v spoločenstve národov Commonwealth. Aj po dekolonizácii sa vyskytli strety ako konflikt loajalistov a republikánov v Severnom Írsku, násilný hlavne začiatkom 70. rokov 20. storočia (tzv. troubles), alebo vojna o Falklandy s Argentínou v roku 1982.^[89] Túto vojnu viedla prvá žena v úrade britského premiéra Margaret Thatcherová, konzervatívna politička známa neoliberálnym programom privatizácie a obmedzení sociálnych výhod.^[90]

V roku 1997 konzervatívcov vystriedala labouristická vláda Tonyho Blaira, ktorá zahájila program devolúcie, teda čiastočného prenášania právomocí z londýnskeho centra na novo vytvorené parlamenty Škótska, Walesu a Severného Írska.^[91] Pod Blairovým vedením Británie vstúpila do vojny v Afganistane a v Iraku. V roku 2010 nastúpili opäť konzervatívci na čele s Davidom Cameronom. V referende z júna 2016, ktoré Cameron vyvolal, rozhodli Briti, napriek Cameronovovom doporučení, vystúpiť z Európskej únie.^[92] Po prehratom referende Cameron odstúpil a bol nahradený Theresou Mayovou s úlohou toto vystúpenie (brexit) realizovať. Odpor v parlamente aj vo vnútri vlastnej strany k výstupovej dohode, ktorú Mayová s EU vyjednala, však prinútil k rezignácii aj ju.^[93] Nahradil ju silný podporovateľ brexitu Boris Johnson. Keď ani on nepresvedčil Dolnú snemovňu, aby podporila výstupovú dohodu, ktorú s EU dojednal, vyhlásil predčasné voľby, v ktorých presvedčivo zvíťazil a získal tak pre presadenie svojej verzie odchodu z EU jasný mandát.^[94] Po úmrtí Alžbety II. (2022) sa kráľom Spojeného kráľovstva stal Karol III.^[95]

Štátne symboly

Vlajka

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vlajka Spojeného kráľovstva

Vlajka Spojeného kráľovstva (nazývaná Union Jack) je tvorená listom v pomere strán 3:5 zložených, od roku 1801, z vlajok jednotlivých krajín – Anglicka (Svätojurajský kríž), Škótska (Ondrejský kríž) a Írska (kríž svätého Patrika) resp. od roku 1922 Severného Írska. Vlajka Walesu nebola zakomponovaná, Wales bol pripojený k Anglicku už skôr.

Znak

Bližšie informácie v hlavnom článku: Štátny znak Spojeného kráľovstva

Štátny znak Spojeného kráľovstva má dva varianty – jeden pre použitie v Anglicku, Walese a Severnom Írske a druhý pre použitie v Škótsku. Jedná sa o oficiálny znak britského monarchu – v súčasne dobe kráľa Karola III., ktorý je zároveň najvyšším predstaviteľom krajiny.

Hymna

Bližšie informácie v hlavnom článku: God Save the King

Hymna Spojeného kráľovstva je pieseň God Save the King (chyba, jazyk nebol zadaný Bože, ochraňuj kráľa). V prípade, že je na britskom tróne kráľovná, pieseň sa mení na God Save the Queen (chyba, jazyk nebol zadaný Bože, ochraňuj kráľovnú). Pieseň bola po prvýkrát zverejnená v Kráľovskom divadle v roku 1745 ako podpora kráľovi Jurajovi II. Autor je neznámy.

Geografia

Bližšie informácie v hlavnom článku: Podnebie Spojeného kráľovstva

Spojené kráľovstvo zaberá väčšinu rozlohy Britských ostrov, to je skupina ostrovov ležiacich severozápadne od pobrežia kontinentálnej Európy. Okrem dvoch hlavných ostrovov, Veľkej Británie a Írska, je tu mnoho menších ostrovov. Premenlivé, ale mierne podnebie Britských ostrovov je ovplyvňované severnou vervou Golfského prúdu, nazývanou Severoatlantický prúd, ktorý v západnej Európe zmierňuje zimy. Pre západné pobrežie Veľkej Británie sú charakteristické vysoké úhrny zrážok, ktoré vznikajú vďaka vetrom vanúcich od Atlantického oceána. Východné, hlavne však juhovýchodné pobrežie je naopak výrazne suchšie.

Škótska vysočina sa vyznačuje divokou a veľkolepou prírodou. Sú tu najvyššie hory Spojeného kráľovstva (Ben Nevis 1344 m) a pritiahnuté jazerá nazývané Loch. Na západ od pobrežia Škótska ležia v Atlantickom oceáne dva reťazce ostrovov nazývaných Vnútorné a Vonkajšie Hebridy. Smerom na juh sa krajina zvažuje do údolia mohutnej rieky Clyde. Táto oblasť, známa ako Stredoškótska nížina, je tvorená nízkymi zvlnenými pahorkatinami s kvalitnou poľnohospodárskou pôdou. Vyššie vrchoviny a mokrade tvoria hranice s Anglickom. Provincia Severné Írsko, ktorú delí od Škótska Írske more, má poľnohospodársku pôdu, hlboké zátoky a Lough Neagh – najväčšie jazero Britských ostrovov.

Severné Anglicko je rozdelené vápencovými a žulovými chrbtami horského pásma Pennin. Na severozápade sú hory a trblietavé jazerá. Wales je krajina zelených údolí, kľukatých riek, trávnatých planín, poľnohospodárskych usadlostí v kopcovitom teréne a holých hôr. Väčšinu krajiny pokrýva Kambrické pohorie, posiate malými jazerami a vodopády.

Veľkú časť stredného Anglicka tvorí zvlnená rovina, zatiaľ čo hranicu so Severným morom na východe predstavuje plochá nížina. Na husto zaľudnenom juhovýchode sa nad úrodnými oblasťami poľnohospodárskej pôdy týčia nízke pahorkatiny z kriedy nazývané South Downs. Na juhozápade krajiny sa rozprestierajú rozľahlé plochy mokradí pokryté vresoviskami. Vlny Atlantického oceánu bičujú skaliská rozoklaného juhozápadného polostrova Cornwallu.

Veľkú Britániu (resp. celé kráľovstvo) lemujú rôzne typy pobreží. Najčastejšie sa jedná o kamienkové pláže či vysoké zvislé útesy (napr. vápencové útesy pri prístave Dover alebo Seven Sisters na juhovýchodnom pobreží ostrova).

Politika

Politický systém

Bližšie informácie v hlavnom článku: Politický systém Spojeného kráľovstva

Spojené kráľovstvo je parlamentnou monarchiou. Vláda vykonáva moc menom panovníka, kráľa Karola III., ktorý podľa tradície drží všetku výkonnú moc. Podľa Zákona o nástupníctve z roku 1701 môžu na britský trón nastúpiť iba potomkovia Žofie Falckej (Hanoverskej), ktorí sú anglikánskeho alebo protestantského vyznania a nie sú vo zväzku s osobou rímskokatolíckeho vyznania.

Úplne prevažnú časť výkonnej moci vykonáva v mene panovníka vláda, nazývaná tradične „Vláda Jeho/Jej Veličenstva“ (His/Her Majesty's Government). Na jej čele stojí premiér (Prime Minister). Rade najdôležitejších ministrov sa hovorí kabinet (Cabinet). Vláda je sa zodpovedá parlamentu a zostavuje ju ten, kto je vodcom politickej strany, ktorý má po voľbách do Dolnej snemovne väčšinu v tejto komore parlamentu alebo môže túto väčšinu v rámci koalície viacerých strán získať. Všetci členovia vlády musia byť zároveň členmi parlamentu (Member of Parliament, MP). Tento britský systém – nazývaný aj westminsterský – bol viac menej prevzatý do ústavného zriadenia mnohých štátov, predovšetkým členov Commonwealth. Mnoho z nich prevzalo aj britský právny systém, známy ako Angloamerické právo. Na rozdiel od USA nie je však právo v Spojenom kráľovstve založené na písanej ústave. Podobne je tomu iba v dvoch ďalších krajinách sveta s demokratickým štátnym zriadením, čo sú Nový Zéland a Izrael.

Panovník Spojeného kráľovstva má rozsiahle formálne právomoci, ale jeho rola je predovšetkým (aj keď nie výhradne) ceremoniálna. Je integrálnym elementom parlamentu a práve on mu dáva v slávnostnom akte právomoc schádzať sa a vytvárať zákony. Žiadny parlamentný zákon nevojde v platnosť, dokiaľ nie je panovníkom podpísaný. Všeobecne sa má za to, že od roku 1708, keď bola na trónu kráľovná Anna Stuartová, sa nestalo, že by bol nejaký zákon prijatý parlamentom panovníkom odmietnutý. Podľa správy listu The Guardian z dôverných materiálov britského premiéra z roku 2013 však v skutočnosti má panovník, a jeho najstarší syn, momentálne William, princ z Walesu, právo veta voči zákonom prejednávaným v parlamente. Návrhy zákonov sú im predkladané pred ich definitívnym prijatím.^[96]. Aj keď bolo zrušenie monarchie niekoľkokrát navrhované, jej popularita je stále vysoká a podpora pre vytvorenie republiky sa v populácii pohybuje iba medzi 15 a 25 %. Kráľ Karol III. nastúpil na trón v roku 2022.

Zákonodárnu moc Spojeného kráľovstva je Parlament Spojeného kráľovstva. Podľa doktríny parlamentnej suverenity je parlament najvyššou zákonodárnou autoritou krajiny. Je dvojkomorový, pozostáva z volenej Dolnej snemovne (House of Commons) a nevolenej Snemovne lordov (House of Lords). Dolná komora má 646 priamo volených členov. Snemovňa lordov má približne 700 členov, aj keď ich počet nie je presne stanovený. Horná komora pozostáva z dedičných aj nededičných peerov (teda šľachticov alebo šľachtičien najmenej s hodnosťou baróna alebo barónky) a biskupov anglikánskej cirkvi. Bývalú dedičnosť kresiel zrušil Zákon o snemovne lordov z roku 1999, ktorý povolil dedičnosť miesta len 92 peerom. Samotná existencia šľachty a jej privilégia poukazujú avšak na skutočnosť, že vedúce role vo verejnom živote Spojeného kráľovstvá sú stále vyhradené spoločenskej elite.^[97] Transparency International poukázala napríklad aj na rolu tejto elity pri brexitu.^[98]

Zahraničná politika a brexit

Spojené kráľovstvo je stálym členom rady bezpečnosti OSN, člen NATO, ďalej Commonwealth, skupiny ministrov financií krajín G8, G20, OECD, WTO, rady Európy, OSCE a do konca januára 2020 aj členský štát Európskej únie. Dňa 23. júna 2016 Briti v referende odhlasovali vystúpenie z EU, tzv. brexit, ktoré malo byť podľa platných pravidiel dojednané a uskutočnené do dvoch rokov od oficiálnej žiadosti o vystúpenie, teda do 29. marca 2019.^[99] V dôsledku prieťahov spojených s neschválením príslušnej dohody s EU Dolnou snemovňou platil od 10. apríla 2019 nový najneskorší termín pre usporiadaný brexit, a síce 31. október 2019. Parlament však zamietol všetky vládne návrhy na riešenie a premiér Johnson dokonca vylúčil desať poslancov svojej strany, pretože jeden z jeho návrhov nepodporili. EU nakoniec súhlasila s ďalším odkladom, tentokrát do konce januára 2020.^[100][101] Dňa 31. januára 2020 tak Spojené kráľovstvu Európsku úniu opustilo a začalo tzv. prechodné obdobie, počas neho mala byť uzavretá podrobná obchodná dohoda o budúcich vzťahoch medzi Spojeným kráľovstvom a Európskou úniou.^[5][6][7] Tá bola po mnohých pokusoch uzavretá 24. decembra 2020 a Spojené kráľovstvo tak bolo pripravené na skončenie prechodného obdobia a definitívny odchod z EU,^[8] k nemu došlo 2. januára 2021.^[9]

Spojené kráľovstvo udržuje zvláštne vzťahy („Special Relationship“) s USA, úzko spolupracuje s Francúzsko — „srdečná dohoda“ — a s oboma krajinami sa podieľa na technológiach jadrových zbraní.^[102][103] Spojené kráľovstvo je aj úzko späté s Írskom; obe krajiny zdieľajú spoločný priestor cestovania (Common Travel Area) a spolupracujú prostredníctvom Britsko-írskej medzivládnej konferencie (BIIGC) a britsko-írskej rady (BIC). Celosvetová prítomnosť a britský vplyv je ďalej zosilnená prostredníctvom obchodných vzťahov, zahraničných investícií, rozvojovej spolupráce a vojenských záväzkov.^[104]

Spojené kráľovstvo podniklo v roku 2003 po boku Spojených štátov inváziu do Iraku. Chilcotova komisia, ktorá skúmala britské zapojení do vojny v Iraku, dospela v roku 2016 k záveru, že invázia do Iraku bola „neoprávnená“.^[105] Spojené kráľovstvo sa po boku svojich spojencov z NATO zapojilo do vojny v Afganistane^[106] a do vojenskej intervencie v Lýbyi.^[107] Britská vláda podporila vojenskú intervenciu v Jemene pod vedením Saudskej Arábie a patrí medzi najväčších vývozcov zbraní do Saudskej Arábie.^[108]

Spojené kráľovstvo má územný spor s Mauríciom o vlastníctve Čagoských ostrovov, ktoré sú zámorským územím Spojeného kráľovstva v Indickom oceáne.^[109] Dňa 25. februára 2019 vydal Medzinárodný súdny dvor v Haagu poradné stanovisko, že Čagoské ostrovy by mali byť čo najskôr odovzdané Mauríciu, a na základe vyššie uvedeného stanoviska hlasovalo Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov pre vrátenie Čagoských ostrovov pod maurícijskú správu, ale britská vláda oba tieto verdikty odmietla.^[110] Spojené kráľovstvo má aj územné spory s Argentínou o Falklandské ostrovy^[111] a so Španielskom o Gibraltar.^[112]

Správne členenie

Bližšie informácie v článkoch: Administratívne členenie Spojeného kráľovstva, Anglicko, Wales, Škótsko a Severné Írsko

Názov	Vlajka	Plocha (km²)	Podiel	Počet Obyvateľov (2012)	Podiel	Hlavné mesto
Anglicko		130 395	53,5 %	53,5 miliónov	84,0 %	Londýn
Škótsko		78 772	32,3 %	5,3 milióna	8,3 %	Edinburgh
Wales		20 779	8,5 %	3,1 milióna	4,9 %	Cardiff
Severné Írsko		13 843	5,7 %	1,8 milióna	2,8 %	Belfast
Spojené kráľovstvo		243 789	100,0 %	63,7 miliónov Zdroj:https://sk.wikipedia.org/wiki/Spojené_kráľovstvo Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia. Ponuka leteniek :